Navždy...
Jedného dňa požiadala učiteľka svojich študentov, aby spravili
menný zoznam svojich spolužiakov v triede na dva čisté hárky
papiera a medzi jednotlivými menami nechali priestor.
Potom ich požiadala rozmyslieť si tú najkrajšiu vec, ktorú môžu
jeden o druhom povedať a zapísať ju k danému menu. Zamyslenie im
zobralo zvyšok hodiny a pri odchode z triedy každý študent odovzdal
menný zoznam svojich spolužiakov v triede na dva čisté hárky
papiera a medzi jednotlivými menami nechali priestor.
Potom ich požiadala rozmyslieť si tú najkrajšiu vec, ktorú môžu
jeden o druhom povedať a zapísať ju k danému menu. Zamyslenie im
zobralo zvyšok hodiny a pri odchode z triedy každý študent odovzdal
svoje zapísané papiere.V najbližšiu sobotu učiteľka spísala zoznam vecí, ktoré študenti napísali jeden o druhom na individuálny hárok papiera každému
jednotlivo.
V pondelok odovzdala každému jeho alebo jej zoznam. Krátko nato sa
celá trieda usmievala. "To naozaj?" počula šepkať z tej či onej
strany. "Nikdy som si nemyslel, že niečo pre niekoho znamenám.."
boli časté komentáre.
Nik z triedy viac nespomenul tieto zoznamy vzájomných charakteristík
a názorov. Učiteľka sa nikdy nedozvedela, či to ešte medzi sebou
preberali, alebo či sa o tom rozprávali so svojimi rodičmi... Ale na
tom nezáležalo. Toto cvičenie splnilo svoj účel. Študenti boli
šťastní sami zo seba a tiež jeden z druhého. A život každého
jedného plynul ďalej.
Niekoľko rokov neskôr bol jeden z týchto študentov zabitý vo
Vietname a na pohrebe tohto výnimočného človeka, kedysi študenta sa
zúčastnila aj jeho vtedajšia učiteľka. Ešte nikdy predtým
nevidela vojaka v armádnej rakve. Svojho študenta dlhé roky nevidela,
bol z neho krásny dospelý muž.
Kostol bol preplnený jeho priateľmi a známymi. Všetci tí, ktorí ho
milovali, jeden za druhým posledný krát kráčali k jeho truhle. Pani
učiteľka bola posledná, aby zomrelému vzdala úctu.
Ako tam tak stála, jeden z vojakov, ktorí niesli truhlu, pristúpil k
nej a opýtal sa: "Boli ste Markovou učiteľkou matematiky?" Pani
učiteľka prikývla "áno". Nato vojak reagoval: "Mark o vás
veľa rozprával."
Po pohrebe, sa väčšina Markových bývalých spolužiakov zišla na
kare. Markovi rodičia tam boli tiež a čakali na príležitosť
porozprávať sa s jeho bývalou učiteľkou.
"Chceli sme vám niečo ukázať", povedal Markov otec vyťahujúc z
vrecka svoju peňaženku. "Toto našli u Marka, keď bol zabitý.
Mysleli sme, že by ste to mohla spoznať."
Z priehradky opatrne vytiahol dva ošúchané kusy kancelárskeho
papiera. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že boli skladané a otvárané
nespočetne veľa krát. Pani učiteľka, bez toho, že by sa
potrebovala bližšie pozrieť, vedela, že sú to papiere, na ktoré
ona spísala všetky dobré veci a vlastnosti, ktoré o ňom jeho
spolužiaci napísali.
"Nesmierne vám ďakujeme za to, že ste toto urobili", povedala
trasúcim sa hlasom Markova mama. "Ako vidíte, Mark si to veľmi
vážil."
Ostatní prítomní spolužiaci sa pomaly zhromaždili okolo. Charlie sa
hanblivo usmieval, a potom bojazlivo povedal: "Ja mám svoj zoznam
stále odložený doma vo vrchnom šuplíku pracovného stola."
Chuckova manželka sa pridala: "Chuck ma požiadal, aby som jeho
zoznam vložila do nášho svadobného albumu."
"Ja mám môj tiež odložený!", vykríkla Marilyn, "Vo svojom
diári."
Potom Vicki, ďalšia spolužiačka, siahla do svojho vrecka, vybrala
peňaženku a vytiahla svoj ošúchaný zoznam. "Nosím ho so sebou
vždy a všade.", povedala a bez mihnutia oka a najmenšieho
zaváhania pokračovala: "Myslím, že každý jeden z nás si svoj
zoznam starostlivo uchoval."
Nato si už pani učiteľka musela v slzách sadnúť. Plakala pre
Marka. Plakala pre všetkých jeho priateľov, ktorí už nikdy nebudú
mať možnosť ho vidieť.
Naše existenčné zaťaženie je tak silné, že zabúdame na
skutočnosť, že život raz skončí. A my netušíme, kedy ten deň
príde.
Preto povedz, prosím, ľudom, ktorých miluješ, že ich miluješ. Daj
im najavo, že Ti na nich záleží, že sú pre Teba výnimoční a
dôležití. Vyjadri to, než bude príliš neskoro.
Jeden zo spôsobov, ako to urobiť, je aj ten, že pošleš tento
príbeh ďalej. Ak to neurobíš, nestane sa vôbec nič, no Ty
stratíš ďalšiu nádhernú príležitosť urobiť niečo krásne a
dôležité.
jednotlivo.
V pondelok odovzdala každému jeho alebo jej zoznam. Krátko nato sa
celá trieda usmievala. "To naozaj?" počula šepkať z tej či onej
strany. "Nikdy som si nemyslel, že niečo pre niekoho znamenám.."
boli časté komentáre.
Nik z triedy viac nespomenul tieto zoznamy vzájomných charakteristík
a názorov. Učiteľka sa nikdy nedozvedela, či to ešte medzi sebou
preberali, alebo či sa o tom rozprávali so svojimi rodičmi... Ale na
tom nezáležalo. Toto cvičenie splnilo svoj účel. Študenti boli
šťastní sami zo seba a tiež jeden z druhého. A život každého
jedného plynul ďalej.
Niekoľko rokov neskôr bol jeden z týchto študentov zabitý vo
Vietname a na pohrebe tohto výnimočného človeka, kedysi študenta sa
zúčastnila aj jeho vtedajšia učiteľka. Ešte nikdy predtým
nevidela vojaka v armádnej rakve. Svojho študenta dlhé roky nevidela,
bol z neho krásny dospelý muž.
Kostol bol preplnený jeho priateľmi a známymi. Všetci tí, ktorí ho
milovali, jeden za druhým posledný krát kráčali k jeho truhle. Pani
učiteľka bola posledná, aby zomrelému vzdala úctu.
Ako tam tak stála, jeden z vojakov, ktorí niesli truhlu, pristúpil k
nej a opýtal sa: "Boli ste Markovou učiteľkou matematiky?" Pani
učiteľka prikývla "áno". Nato vojak reagoval: "Mark o vás
veľa rozprával."
Po pohrebe, sa väčšina Markových bývalých spolužiakov zišla na
kare. Markovi rodičia tam boli tiež a čakali na príležitosť
porozprávať sa s jeho bývalou učiteľkou.
"Chceli sme vám niečo ukázať", povedal Markov otec vyťahujúc z
vrecka svoju peňaženku. "Toto našli u Marka, keď bol zabitý.
Mysleli sme, že by ste to mohla spoznať."
Z priehradky opatrne vytiahol dva ošúchané kusy kancelárskeho
papiera. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že boli skladané a otvárané
nespočetne veľa krát. Pani učiteľka, bez toho, že by sa
potrebovala bližšie pozrieť, vedela, že sú to papiere, na ktoré
ona spísala všetky dobré veci a vlastnosti, ktoré o ňom jeho
spolužiaci napísali.
"Nesmierne vám ďakujeme za to, že ste toto urobili", povedala
trasúcim sa hlasom Markova mama. "Ako vidíte, Mark si to veľmi
vážil."
Ostatní prítomní spolužiaci sa pomaly zhromaždili okolo. Charlie sa
hanblivo usmieval, a potom bojazlivo povedal: "Ja mám svoj zoznam
stále odložený doma vo vrchnom šuplíku pracovného stola."
Chuckova manželka sa pridala: "Chuck ma požiadal, aby som jeho
zoznam vložila do nášho svadobného albumu."
"Ja mám môj tiež odložený!", vykríkla Marilyn, "Vo svojom
diári."
Potom Vicki, ďalšia spolužiačka, siahla do svojho vrecka, vybrala
peňaženku a vytiahla svoj ošúchaný zoznam. "Nosím ho so sebou
vždy a všade.", povedala a bez mihnutia oka a najmenšieho
zaváhania pokračovala: "Myslím, že každý jeden z nás si svoj
zoznam starostlivo uchoval."
Nato si už pani učiteľka musela v slzách sadnúť. Plakala pre
Marka. Plakala pre všetkých jeho priateľov, ktorí už nikdy nebudú
mať možnosť ho vidieť.
Naše existenčné zaťaženie je tak silné, že zabúdame na
skutočnosť, že život raz skončí. A my netušíme, kedy ten deň
príde.
Preto povedz, prosím, ľudom, ktorých miluješ, že ich miluješ. Daj
im najavo, že Ti na nich záleží, že sú pre Teba výnimoční a
dôležití. Vyjadri to, než bude príliš neskoro.
Jeden zo spôsobov, ako to urobiť, je aj ten, že pošleš tento
príbeh ďalej. Ak to neurobíš, nestane sa vôbec nič, no Ty
stratíš ďalšiu nádhernú príležitosť urobiť niečo krásne a
dôležité.
